Dnes je 25. 09. 2018.

Registrovaných
281 prekladateľov

v 19 jazykoch

K 28. júnu 2016:
317 stránok
v diskusii
4578 príspevkov

Inzercia

O devalvácii prekladateľského remesla

Nesúrodé poznámky ku Dňu prekladateľov


I.

Vzácny prejav profesionálnej súdržnosti

Existuje celá hŕba oveľa závažnejších, pálčivejších, spoločensky či hospodársky kritickejších zhlukov problémov a mrzutostí, než sú problémy a mrzutosti prekladateľov na voľnej nohe, prekladateľov živnostníkov (ja ich označujem trochu salónnejšie ako komerčných prekladateľov), bankových, úradných (súdnych, ak chcete)…  – skrátka prekladateľov všetkých a ako takých. A, pravdaže, je veľa vážnejších a zúfalejších oštár a protivenstiev, než je problematika prekladania z cudzích jazykov (a aj do nich).

No predsa len – až taká malichernosť to zasa nie je. Kdesi som pred pár rokmi čítal, že pre chybný preklad medzi diplomatickou kórejčinou a diplomatickou angličtinou len-len že ktosi na jednej zo znepriatelených strán neodpálil raketu. Alebo v roku 2007 zverejnila TASR noticku o tom, že vo Francúzsku „nesprávny preklad pokynov pre používanie softvéru pravdepodobne pripravil o život štyroch pacientov, ktorí … dostali príliš silnú dávku röntgenového žiarenia (Chyba v preklade zabila štyroch pacientov, TASR, 6. 3. 2007)… A takýchto extrémnych príkladov by sa v dávnejšej i modernej histórii dalo nazbierať habadej. Nie, fakt to niekedy nie je celkom sranda a ako sa svet zo dňa na deň mení a zmenšuje, platí to zo dňa na deň vehementnejšie.

Pred pár dňami bol (vraj) Deň prekladateľov, či dokonca Medzinárodný deň prekladateľov, tak som to aspoň počul v Slovenskom rozhlase. Nebol by to pre mňa zrejme dostatočný motív na písanie článku, už asi pred desiatimi rokmi som sa prestal verejne vyjadrovať k čomukoľvek, ale čírou náhodou som práve na Deň prekladateľov v internete natrafil na jednu stránku, ktorá ma úprimne prekvapila, oslovila a motivovala – a tak som sa po dlhom čase vajatania nad touto témou rozhodol zabŕdnuť aspoň do jedného čiastkového prekladateľského problému.

Totiž – do prekladateľských agentúr, agentúriek, pseudoagentúr a ich vzťahov s (komerčnými a úradnými) prekladateľmi, prekladateľským dorastom a – nemôžem nedodať – aj so pseudoprekladateľmi. A do ich neblahého kolektívneho vplyvu na toto profesijné prostredie.

Na webovej stránke, ktorá ma tak inšpirovala a ktorej obsah mi (aspoň vo fragmentoch) skutočne ulahodil, som objavil isté prekladateľské združenie, ktoré samo seba definuje ako „Združenie úradných prekladateľov …, ktoré vzniklo ako odpoveď na výskyt predražených a nekvalitných služieb prekladateľských agentúr…“ a ktorého „cieľom je zachovávať kvalitu, odbornosť a cenovú dostupnosť jazykových služieb a pracovať v zmysle zákonných ustanovení ohľadom poskytovania úradných prekladov a tlmočenia“.  Prekvapilo ma to preto, lebo profesionálna (či vôbec akákoľvek) solidarita nie je vlastnosť, ktorou by sa slovenská povaha práve vyznačovala. A keďže som už sám v posledných troch či ôsmich rokoch neraz platonicky hĺbal nad čímsi ako prekladateľské družstvo alebo voľné združenie komerčných a úradných prekladateľov a hĺbal som aj nad tým, že také združenie či družstvo by azda mohlo v tomto prostredí vytvoriť aspoň akú-takú osamelú protiváhu neustále a predovšetkým malígne bujnejúcemu konglomerátu prekladateľských agentúr (a agentúriek a pseudoagentúr… ), a keďže som o tom hĺbal naozaj len platonicky, nekonečne ma potešilo, že sa našlo ešte aspoň niekoľko takých ako ja. A najmä, že títo moji neznámi kolegovia (ale zato bratia v názore) nezostali len pri platonickom hĺbaní…

Také profesijné združenie, akokoľvek voľné a neformálne, je totiž za dnešnej pomerne zúfalej situácie v mikrosvete nášho remesla skutkom, ktorý si zaslúži publicitu a pozornosť. Prvé, čo som teda urobil hneď, obratom, bolo, že som na svoju vlastnú webovú stránku vylepil takúto deklaráciu: „Táto služba a prekladateľ sympatizuje so združením úradných prekladateľov  …  (nie je však jeho členom), ktoré vzniklo ako odpoveď na výskyt…“.

Isteže, to najjadrnejšie jadro problému, ktorému ja osobne pripisujem až takú váhu, že mi stojí aj za verejné deklarovanie solidarity, je omnoho komplexnejšie a univerzálnejšie, než len tichá vojna medzi parazitnými sprostredkovateľskými agentúrami a robotníkmi prekladateľského remesla. Svojou najvnútornejšou povahou je to problém politický, sociálny a ekonomický, otázka odborovej solidarity, otázka princípov ochrany ľudí, vykonávajúcich prácu, pred ľuďmi, ktorí z ich práce žijú a chcú žiť podľa možností čo najľahšie a najlepšie … a tak ďalej. To už by som ale zašiel celkom mimo rámca svojej témy a vysoko nadeň a pomaly by som sa dopracoval ku Karolovi Marxovi a možno až k J. J. Rousseauovi a spoločenskej zmluve. Toto tu ozaj riešiť nechcem. Čo však určite chcem, je vysvetliť, prečo v spojitosti s prekladateľskými agentúrami používam až také vulgarizmy ako „agentúrka“, „pseudoagentúra“, či prečo ich nazývam priam parazitnými. A chcem vysvetliť aj to, ako sa tieto veci odrážajú na tomto špecifickom pracovnom prostredí a na kvalite jeho produkcie.

II.

Prekladateľské agentúry, agentúrky a pseudoagentúry
Damping na trhu s prekladmi

Pod pseudoagentúrami a parazitmi v nijakom prípade nerozumiem viac či menej solídne, už nejaký čas zavedené (alebo hoci aj nové – prečo nie?) firmy tohto druhu, ktoré komerčnú prekladateľskú produkciu berú vážne a naozaj k nej pridávajú hodnotu. Za slušnú prekladateľskú agentúru ja totiž považujem ustanovizeň, ktorá sa aspoň v hrubých rysoch ponáša na klasickú vydavateľskú redakciu – kde sa s textom skutočne pracuje a kde sa texty kultivujú. Teda kde sa hodnota textu skutočne zvyšuje. Taká pridaná hodnota si, prirodzene, zasluhuje odmenu a vysoké ceny tých agentúr, ktoré si na tom, čo klientom odovzdávajú, dávajú vskutku záležať, ma nijako zvlášť nerozčuľujú, pretože každý skutočný prekladateľ (ako aj každý skutočný autor) vie, že text, ak má vyzerať slušne, potrebuje redakciu a korektúru. (Ich ceny môžu azda rozčúliť nič netušiaceho zákazníka, ak sú fakt premrštené a ak bol zákazník neopatrný a neopýtal sa vopred. S tým ja ale osobnú skúsenosť nemám, len súkromné referencie napríklad o jednom maďarskom úmrtnom liste, za ktorého úradný preklad do slovenčiny si jedna agentúra pred 12 rokmi bez mihnutia brvou vypýtala 1800 korún.) Predpokladám, že otázka vysokých cien účtovaných solídnymi agentúrami a spôsob ich fungovania nespadá celkom (alebo aspoň nie nevyhnutne) ani do manifestu Združenia úradných prekladateľov …, ktoré hovorí výslovne o „predražených a nekvalitných službách prekladateľských agentúr“ – i keď aj tie seriózne sa dnes už určite snažia tlačiť ceny smerom nadol a tým pádom nevyhnutne vyhľadávať takých prekladateľov, ktorí sú ochotní pracovať lacno a redukovať ich odmeny na (azda) znesiteľné minimum. To, samozrejme, priamo a nerozlučne súvisí s nezdravým vývojom na tomto trhu a s dampingovou konkurenciou, ktorú možno pokojne a bez preháňania prirovnať k záplave treťotriedneho ázijského spotrebného tovaru v obchodoch a na trhoch.

Vývoj bol taký, že na prelome desaťročia alebo ešte o čosi neskôr začali k „starým“ prekladateľským agentúram (ktoré, dá sa predpokladať, vznikali na dobre hnojenej a pooranej pôde zahranično‑obchodných kontaktov prednovembrových „starých štruktúr“) postupne pribúdať ďalšie a ďalšie… a pribúdajú dodnes. Často si však na internetových stránkach týchto „newbies“ stačí prečítať pár riadkov alebo hesiel či sloganov, aby bolo divákovi dosť jasné, že tu sa veru nijaká pridaná hodnota pridávať nebude. Len napríklad: „preklady so súdnym overením“ (technický nezmysel), „lokalizácia softwaru“ (softvér), „Preklad je možné dodať e-mailom, osobne v kancelárii alebo pomocou elektronickej objednávky… po dodaní prekladu bude vypracovaná cenová kalkulácia“ (hlúposť, nezmysel – autori majú na mysli predlohu prekladu, originál), „Pošlite Vašu požiadavku na preklad priamo k nám prostredníctvom www formuláru… Profesionálny preklad vám bude doručený podľa Vášho výberu i požiadaviek“ (pravopis, štýl a pasíva), „…cena sa ďalej odvíja od práve prebiehajúcich cenových akcií a zliav, množstevných zliav, príplatky za extra urgentné preklady, vysokú náročnosť textu…“ (rozbité skloňovanie), „Pre presnú kalkuláciu na úradný preklad vyplňte prosím online objednávku, alebo nám priamo zašlite súbor“ (pravopis; pre = for, t.j. anglická konštrukcia, v slovenčine nepatričná; ja? my?; nepatričné veľké „V“), „Preklady a tlmočenie pre našich zákazníkov sú dodávané…“ (dodávka tlmočenia?; zbytočne pasívna veta)…

A tak ďalej.

Za úplne najpôvabnejší prezentačný textík tohto druhu, aký sa mi podarilo z webu vyloviť, považujem tento literárny výtvor istého „najlepšieho servisu“: „Spoločnosť …  pôsobí na trhu od roku 2004, kedy sme vyhotovili prvý preklad z nemeckého do slovenského jazyka v oblasti drevospracujúceho priemyslu. Tento základný kameň našej spoločnosti vytvoril predpoklady, aby sme svojim klientom ponúkli širší sortiment služieb na vyššej úrovni.“ Nuž, takýto prekladateľský servis už hraničí s absolútnom.

III.

Pokrivená predstava o povolaní prekladateľa
Upadá jazyk či nie? Neviem, ale každopádne ho prznia.

Presne takéto agentúrky ja nazývam pseudoagentúrami, pretože ich majitelia, prevádzkovatelia či zamestnanci prejavujú dosť málo citu i pre svoj vlastný materinský jazyk (nie to ešte pre jazyky cudzích matiek), málo schopností pracovať s písaným slovom a podieľať sa vytváraní kultivovaných textov, jednoducho majú ťažkosti s vyjadrovaním, pravdepodobne aj medzery vo vzdelaní, čítajú málo dobrých kníh a o profesionálnej práci so slovom tu sotva môže byť reč. Svoj biznis robia najmä tak, že najskôr čosi (jedni menej, iní viac) investujú do webového dizajnu, vyznačujúceho sa najmä katalógovými obrázkami pekných dievčat dvíhajúcich telefón či hovoriacich do slúchadla alebo mladých, dynamicky sa rozvíjajúcich manažérov srdečne a družne debatujúcich za stolom v „míting rúme“ a bombastickými heslami o „top“ službách, profesionalite, kvalite a dávnej, pradávnej tradícii troj- či štvorročnej firmičky; potom si združenými silami a najrozličnejšími metódami pozháňajú prvých klientov; zároveň niečo investujú do reklamy a platených odkazov vo webových vyhľadávačoch; a napokon sa smelo, ľahostajne a dynamicky vrhnú už len na handlovanie: vyhandlujú sa s lacným prekladateľom (ktorého zatlačia až tam, kam sa zatlačiť nechá) a potom sa vyhandlujú s klientom, ktorému ponúknu takú nízku cenu, že nadšený a nič netušiaci klient neodolá. A presne to isté platí aj o mnohých týchto prekladateľoch či prekladateľských učňoch alebo proste len o zúfalých nezamestnaných absolventoch škôl alebo, v tých úplne najhorších prípadoch, o babrákoch veľmi rôznych kalibrov a povolaní a rôzneho veku, ktorí si kdesi-akosi vytvorili dokonale pokrivenú predstavu o tejto – v skutočnosti tvrdej a namáhavej – robote a považujú ju za ľahký spôsob obživy: je im, podobne ako ich neštedrým chlebodarcom, vonkoncom jedno, aký paškvil odovzdajú zákazníkovi namiesto naozajstného prekladu. A to potom musí byť fakticky pohodlná obživa – v tomto jedinom bode sa zrejme nemýlia.

Pravdaže (a aby nevzniklo nedorozumenie), v týchto veciach zďaleka nejde len o nejaký trh, agentúry, obživu niekoľkých stovák ľudí či firiem, odmeny, peniaze, konkurenciu a tak ďalej. Ide tu okrem iného aj o kultúru a jej progresívny deficit, metodické spolupáchateľtvo práve tej časti prekladovej produkcie, na ktorú tu hromžím, na kazení jazyka. Jej cestou totiž do slovenčiny vstupujú cudzie jazyky takým veľmi nešťastným spôsobom, že keby sa ma ktosi opýtal, či za posledných dvadsať rokov slobodnej a otvorenej komunácie s okolitým (a obzvlášť anglofónnym) svetom slovenský jazyk zbohatol či pokazil sa, zvolil by som asi – obávam sa – tú druhú odpoveď. Pritom tu vonkoncom nekráča o nejakú nezmyselnú čistotu a izoláciu jazyka, nedajbože o šovinistický či inak ideologický purizmus, o nejaký Hviezdoslavov ľadeň namiesto januára alebo hoci e-poštu namiesto e-mailu… (Nie je ale úžasným príspevkom do jazyka také milé slovíčko ako zavináč, teda jeho inovovaná konotácia? Nie je to pôvabnejšie ako nejaké „@“ alebo „at sign“ alebo „amphora“?) Áno, podobné problémy majú aj iné jazyky – a dokonca aj sama angličtina sa sťažuje na vlastný úpadok. Tieto témy tu ale rozvlákať nechcem, a to jednak preto, že sú prizložité a jednak preto, lebo sa spolieham na na-slovo-vzatých odborníkov, ktorí mi ich azda jedného dňa vysvetlia tak, že im možno aj porozumiem. Prečo jazyk upadá? Alebo že by neupadal? Je to len obligátny pocit pomaly starnúcej generácie? Alebo pomaly starnúceho jedinca?

Mal som pred asi piatimi rokmi česť spolupracovať na jednom väčšom komerčnom preklade v tandeme s takýmito ľuďmi. Bol to manželský pár, tuším, že už ani nie práve najmladší. Postarali sa mi o tristný a pre mňa monumentálny zážitok: keďže zjednotenie terminológie, záverečná úprava a odovzdanie textu agentúre bolo podľa dohody mojou úlohou, odkrútil som si na tom preklade niekoľko nocí navyše (zadarmo, prirodzene) aj za tandemistov, s ktorými ma bona fide spriahla dotyčná agentúra a po ktorých som voľky-nevoľky musel prerábať vari každú druhú vetu. Jedna reklamná agentúra zasa, pre ktorú pracujem už asi štyri roky, ma zasa v počiatočnom období spolupráce niekoľkokrát po sebe požiadala, aby som zrevidoval guláš, ktorý im ako preklad dodala „renomovaná“ prekladateľská agentúra – pozitívnou stránkou tohto prípadu bol aspoň sám fakt, že „account manažéri“ tejto reklamnej agentúry rýchlo rozpoznali, aký hnoj im prekladateľská agentúra odovzdala a rozpoznali aj to, že v stave, v akom text dostali, je to hnoj nepoužiteľný.

IV.

Preklad ako úniková profesia? Pole zarastá burinou
Agentúrna marža: pokojne aj 70 percent

Ja dobre viem, ako ťažko sa dnes zháňa práca, viem, že je kríza a prepúšťa sa, aj to, ako veľmi si potrebuje privyrobiť študent alebo ako ťažko sa pretĺka začiatočník v akejkoľvek branži, ak má v tele aspoň za hrsť chochmesu a usiluje sa na sebe pracovať a odovzdávať dobrú prácu. Nič z toho však ani pri najlepšej vôli nelegitimuje voľbu prekladateľského povolania ako únikovej alebo dočasnej alternatívy, prekladateľské povolanie jednoducho nie je sociálna sieť a preklad nie je nekvalifikovaná manuálna práca, ku ktorej sa v núdzi možno na nejaký čas uchýliť. Viem aj o tom, ako náramne lákavo môže vyzerať (a pre mnohých očividne aj vyzerá) taký „jednoduchý a bezbolestný“ spôsob obživy, akože posedávať doma pri počítači a váľať si … trebárs šunky. Iste, je to o čosi pohodlnejšie ako kopanie kanálov. Seniorka našej prekladateľskej rodiny, totiž moja mama, ktorá sedí pri prekladoch už dajakých päťdesiat rokov, má k tejto ťažko zadržateľnej devalvácii nášho remesla jeden štandardný a nemenný komentár – že totiž dnes už pomaly prekladá každý, kto má v zadku dieru. (To platí aj o knižných prekladoch, isteže – z niektorých fenomenálnych úkazov v prekladovej knižnej produkcii si doma občas, keď už práve nie je poruke lepšia téma alebo keď mama nestihla napiecť, robievame dezert po nedeľnom obede). A niekedy to skutočne vyzerá nachlp tak, ako to opisuje moja mama – stačí chvíľu sledovať televíziu, spravodajstvo alebo dabovaný film, na chvíľu sa započúvať do rádia, prečítať si preklady nejakých internetových stránok, kúpiť si bez obozretného prelistovania slovenský preklad inak skvelej knižky Stephena Hawkinga o čase… alebo sa začítať do dokumentov štátnej a verejnej správy či európskeho byrokratického giganta. Práve na takýchto pseudoprekladateľoch, v lepšom prípade na ešte úplne čerstvučkých, nevycválaných začiatočníkoch stavajú svoju existenciu tie firmy, ktorým ja hovorím prekladateľské (prepytujem) agentúrky a pseudoagentúry a ktoré sa pramálo starajú o to, čo by malo byť ich profesionálnou psou povinnosťou – o ďalšiu výchovu začínajúcich prekladateľov, ak už teda s takými spolupracujú.

A tak pole pomaly zarastá životaschopnou, sebavedomou, pichľavou a devastujúcou burinou, ponúkajúcou „top“ a „kvalitu“ a „najvyššiu úroveň“ a prudko „profesionálne“ to i onô…

Naozaj viem, o čom hovorím a hovorím to z prvej ruky. V ten istý Deň prekladateľov, teda pred pár dňami, som od istej stredoslovenskej prekladateľskej agentúry dostal ponuku na spoluprácu, teda že či by som pre nich nechcel robiť úradné preklady, že objednávok majú habadej – a že či by sme sa vedeli dohodnúť na cene.  Na čo som, ako obvykle v takýchto prípadoch, odpovedal, že prečo nie, ja sa spolupráci s agentúrami nijako nebránim, pokiaľ sa vieme dohodnúť. Dohoda však v tomto prípade (a nebol to prvý prípad svojho druhu) mala znamenať asi toľko, že cirka 45 percent z ceny každého prekladu by inkasovala agentúra, ba v prípade expresných prekladov, za ktoré si inak ona navonok účtuje príplatky od 25 do 100 percent, by sa provízia firmy približovala k 70 percentám (!). Na otázku, aký je ich postup a podiel prekladateľa na tržbe pri expresných objednávkach, som už ani nedostal odpoveď – hoci garde bolo také, že oni oslovili mňa, nie ja ich. Tu treba poznamenať dve veci: ad jedna, že k úradnému prekladu agentúra už z princípu a povahy veci nemôže (a nesmie) pridávať nijakú hodnotu, nič, skrátka úradný preklad je raz hotová vec, len čo ho prekladateľ podpíše, zapečatí a vypustí z ruky a, ad dve, že aj keď si agentúra za zaobstaranie a vybavenie zákazky svoju odmenu zaiste právom zaslúži a prislúcha jej aj kompenzácia za réžiu, 45 až 70‑percentná marža je predsa len trochu „cufíl“. Na Slovensku je to ale akiste tak…

Môj pohľad z opačného konca vlaku je zasa takýto: Napriek tomu, že mám na svojej webovej stránke jasne a zreteľne napísané, že nie som agentúra a že nikoho nezamestnávam, dostávam ročne v priemere do dvadsať (kedysi menej, dnes viac) ponúk od mladých adeptov prekladania, inými slovami dvadsať žiadostí o externú spoluprácu. Kedysi som na ne, prinajmenšom kvôli dekoru, pomerne zdvorilo odpovedal; na tie, ktoré boli za daných okolností a na môj vkus až priveľmi sebavedomé a hubaté, som odpovedal aspoň formálne; dnes už nerobím ani to, pretože ma to v podstate vyrušuje a irituje ma aj sám fakt, že niekto, kto je lenivý prečítať si pár riadkov na webovej stránke služby, s ktorou by chcel spolupracovať,  si ma trúfa žiadať o niečo, čo na tej stránke (od istého času) výslovne vylučujem. Hovorím – od istého času, pretože v prvých rokoch, keď sa prekladateľský trh ešte len začínal mrviť novými firmami a penzionovanými au-pairkami, a keď som tieto skúsenosti začínal aj zbierať, som si niekoľkých takýchto adeptov vyskúšal. Bohužiaľ, nemal som šťastie – a horko som zaplakal. Boli medzi nimi aj takí, ktorí strávili dosť dlhý čas v cudzine, dokonca poslali slušne napísaný dvojjazyčný e-mail a curriculum vitae, ale keď som sa skúsil s troma z nich na skúšku podeliť o pár strán svojej vlastnej roboty, zistil som, že predovšetkým nevedia poriadne po slovensky (a ani po anglicky, ako tiež vysvitlo).

V.

Rozoznať nabrznuté mlieko od čerstvého
Geniálny marketingový vynález

Devalvácia prekladateľského remesla, málo kvalifikované postupy mnohých, veľmi mnohých (v nijakom prípade si netrúfam spakruky tvrdiť, že všetkých) slovenských prekladateľských agentúr a celková situácia na tomto trhu sú dnes tým vypuklejšie a alarmujúcejšie, čím viac v modernom svete naberá na váhe význam neliterárneho prekladu. Zásadných ťažkostí, ktoré tento paradox spôsobujú, je niekoľko – schematicky by sa dali zhrnúť asi takto: potreba a dôležitosť prekladov v medzinárodnej komunikácii narastá – prekladateľov a obchodníkov s prekladmi nekontrolovane pribúda – dôraz na kvalitu prekladateľskej produkcie sa síce nahlas deklaruje (najčastejšie z reklamných, ale aj byrokratických dôvodov), no skutočnosť je celkom iná – a, napokon, klientov, ktorí dokážu spoľahlivo rozlíšiť, či kupujú skutočný preklad alebo len akúsi ponášku naň, nie je – žiaľ! – zďaleka toľko ako ľudí, ktorí hravo rozoznajú audi od trabanta alebo nabrznuté mlieko od čerstvého. V tomto poslednom, teda v povahe prekladateľského  „tovaru“ a v tovaroznalectve tohto druhu vidím len ťažko (ak vôbec) riešiteľný problém – je to stav, ktorý sa len tak ľahko nezmení.

Čo sa však riešiť možno dá – či dalo by sa, keby bola vôľa – je nový „geniálny“ nápad niektorých agentúr, ktoré si vymysleli presne toto: „NOVINKA – s potešením vám oznamujeme, že sme  ponuku služieb rozšírili o úradné preklady (tzv. súdne preklady) s pečiatkou bez sprostredkovateľskej prirážky v kombinácii slovenčina a jazyk anglický a nemecký“ (citované z internetu). Táto dojemná novinka (už som ju spomenul v predošlej časti – len sám som za posledný mesiac dostal tri ponuky tohto žánru), ktorú si určite vymyslelo viacero agentúr v približne rovnakom čase a ktorá organicky nadväzuje na trend, ktorý som tu zbežne načrtol, v nijakom prípade neznamená, že agentúra bude úradné preklady predávať bez sprostredkovateľskej marže – to je jednoducho hrubá reklamná lož.  Už som sa o tom zmienil vyššie: v skutočnosti to v praxi znamená asi toľko, že agentúra si zoženie úradných prekladateľov, ktorí pravdepodobne nemajú veľa práce a sú teda ochotní pracovať aj za zderskú odmenu, hlboko pod tarifami znaleckých (prekladateľských) úkonov stanovenými vo Vyhláške MS SR 565/2008 … o odmenách, náhradách výdavkov a náhradách za stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov. Agentúra potom klientovi preklad síce predá za tarifnú cenu akoby „bez marže“, no sám nešťastný prekladateľ z tejto odmeny uvidí v dobrom prípade čosi vyše polovice, v horších prípadoch ešte menej ako tretinu. K akým pracovným výkonom potom takéto odmeny prekladateľov stimulujú, a aké preklady odovzdávajú, to sa akosi nedá spoľahlivo zovšeobecniť – ale videl som už aj taký výkon úradného prekladateľa, ktorý mal zo deväť strán a prekladateľ ho dokázal „sfúknuť“ od rána do skorého popoludnia. Áno, presne tak ten text aj vyzeral. To sa v blogu ani nedá dosť dobre komentovať…

Stav, ktorý dnes prekladateľské agentúry týmto marketingovým vynálezom nastoľujú, sa dá riešiť – nie síce ľahko, ale každopádne dá – prinajmenšom dvoma spôsobmi: buď legislatívne (videli ste už agentúru, ktorá by explicitne obchodovala s notárskymi úkonmi? ja nie) alebo tak, ako to predviedlo ono Združenie úradných prekladateľov, ktorým som tieto poznámky začal. A preto sa ešte raz hlásim k ich profesionálnej solidarite, hoci si myslím, že naše remeslo a jeho produkcia dnes trpí oveľa viac a komplexnejšie než len výskytom predražených a nekvalitných služieb prekladateľských agentúr. Oni to ale určite dobre vedia aj sami.

Peter Gomolčák
(blog na http://gomolcak.blog.sme.sk, 9. októbra 2009)